Recenzia na erotickú drámu Romana Polańského Horký mesiac.

Zrelý americký spisovateľ (Peter Coyote) musí odísť do Paríža, lebo len tu dokáže písať. O Paríži, o ľuďoch. Noc sa oblieka do atmosféry, no až počas denného svetla narazí na dievča, do ktorého sa zamiluje natoľko, že v najbližších dňoch nie je schopný napísať ani jednu kapitolu. Kým ju znova nestretne. Ale ako stretnete dievča, ktoré nepoznáte? V obrovskom Paríži? Muž ako duch obchádza ulice. Až raz ju náhodou stretne v reštaurácii. Rande trvá do skorých ranných hodín, kedy sa mesto prebúdza do ospalých ulíc. Ale je láska aj niečo iné, ako kurva? Milujeme niekoho kvôli nemu, alebo kvôli sebe? Čo VŠETKO sme schopní urobiť, ak nás vzťah prestane baviť? Čo sme v takom prípade ochotní urobiť jemu... a čo sebe? Čo ak sa dvaja zbožňujú a nenávidia natoľko, že ich môže rozdeliť len smrť? A bude tá smrť predčasná?

Polański je výnimočný režisér (SLEPÁ ULIČKA, HNUS, ROSEMARY MÁ DIEŤATKO), ktorý je posadnutý sexom a celoživotným vydedením (v Poľsku ho nechceli, z USA sa dostal sám, nakoniec ako-tak zakotvil vo Francúzsku), ktorý okrem vecí v zátvorke súvisí aj s tým, že 99% jeho rodiny zomrelo v plynových komorách a keď už „netvor“ našiel svoju „krásku“ (herečku Sharon Tateovú), zabila mu ju „Rodina“ Charlesa Mansona. V tej chvíli sa zasa rozbehol a tento beh zastaví až smrť. Beh pred detstvom, samým sebou, spomienkami, žalobami, hlúpymi divákmi, zlými filmami.

HORKÝ MESIAC je snímka, odohrávajúca sa na nudnej silvestrovskej plavbe luxusnej lodi, kde trávia dovolenku Hugh Grant a Kristin Scott Thomasová (na ktorú mám alergiu). Hugh sa dostane do kontaktu so zdravotne postihnutým mužom (Coyotea poznáte ako „Muža s kľúčmi“ z E.T. – MIMOZEMŠŤANA), ktorý väčšinu času trávi v izbe na vozíčku so ženou (Emannuelle Seignerová). Muž Granta postupne zasvätí do ich minulosti; takže 80% deja tvoria parížske retrospektívy. Kým „súčasná“ rovina na lodi je nezáživná a nudná (ale má v príbehu miesto a príbehy oboch párov sa v drastickom finále šokujúco pretnú), parížskej niet čo vytknúť. Ranná káva, čerstvé chrumkavé pečivo, Seina, nočný sex, Eiffelova veža, mačacími hlavami vydláždené uličky, kaviarničky, obchodíky. Je len málo filmov, ktoré dokážu tak kvalitne sprostredkovať „atmosféru Paríža“ a hoci som v Paríži nikdy nebol, CHCEM VERIŤ, že to tam vonia a vyzerá PRESNE takto.

Ruka v ruke kráčajú silné herecké výkony Coyotea (veľká škoda, že jeho hranie končí v skôr priemerných produkciách - horor SFÉRA) a chladnej Emannuelle Seignerovej (od roku 1989 režisérovej manželky), ktorí spolu položili provokatívnu otázku, či je láska aj niečo iné, ako zajatie tela, duše a pohlavných orgánov. Najlepší je báječne vystavaný scenár, ktorý zasiahne každého, kto si troška života odžil. Veci, ktoré sa v snímke odohrávajú, mnohí zažili, prežili - niektorí neprežili. Od sexu, ktorý nemusí byť príjemný, po vzťah, ktorý môže byť vraždiaci. Láska je pre Polańského buldozér, ktorý všetko žerie a valcuje.

Polański samozrejme netvrdí, že každý vzťah sa vyvinie TAKÝMTO smerom, ale tvrdí, že občas sa to stať môže, ak sa stretnú určité situácie a určití ľudia. Sleduje zrodený vzťah od náhodného stretnutia, kedy spisovateľ zachráni pred revízorom „bosorku v bielych teniskách“ cez lásku so všetkom, čo k nej patrí po pocity, ktoré s láskou majú spoločné tak veľa, až je strašidelné, ako sa láska a nenávisť podobajú.

Réžia: Roman Polański. Scenár: Gérard Brach, John Brownjohn, Roman Polański, Jeff Gross (podľa románu Pascala Brucknera). Kamera: Tonino Delli Colli. Hudba: Vangelis. Strih: Hervé de Luze. Hrajú: Peter Coyote, Hugh Grant, Kristin Scott Thomasová, Emannuelle Seignerová, Victor Banerjee, Stockard Channing a ďalší

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár