Kto by aspoň z počutia (či desiatok filmových spracovaní rôznej úrovne) nepoznal notoricky známy príbeh o stroskotancovi, ktorý si chytil vlastného Piatka a spoznal, čo je to samota?

Článok obsahuje spoilery. Táto knižka troška zostarla. Nevravím ani tak o samotnom ústrednom hrdinovi, ktorý je otrokárom a vydržuje si na nie až tak pustom ostrove niekoľko rokov černocha, ktorého pomenuje Piatok po tom, čo ho zachráni z kanibalskej hostiny, ktorú na „jeho“ ostrove raz za čas usporadúvajú nepriatelia Piatkovho kmeňa (ostrov obýva iba Crusoe, daní agresívni poverčiví bojovníci kus pôdy uprostred mora navštevujú len veľmi nečasto a len na skok, aby si upiekli a zjedli chyteného nepriateľského vojaka). V tomto smere knižka nezostarla, lebo ju môžeme brať ako kus historickej pravdy - boli to doby, kedy nikto (okrem otrokov) nevidel na otrokárstve nič zlé a boli doby, kedy existovali tajomné, v mapách nezakreslené ostrovy. Crusoe sa k svojmu Piatkovi nespráva rovnocenne, ale ako k sluhovi, ktorý ho musí uctievať vždy a za každých okolností. A ak bude najhoršie, bez váhania musí za pána obetovať svoj biedny čierny život. Ale ako vravím. Rasizmus patrí to k (nielen) belošskej histórii.

Horší je už „naivný“ (neviem to lepšie pomenovať... zastaraný?) štýl, akým Defoe (ktorý kvôli svojej satire „Najkrajší spôsob, ako naložiť s rozkolníkmi“ putoval na takmer dva roky do väzenia) koncipuje cirka 250 stranový román (v roku 1978 vyšiel v slovenskom vydavateľstve Tatran s niekoľkostranovou, nesmierne nezáživnou úvodnou štúdiou Jozefa Olexu „Daniel Defoe – Zakladateľ živej tradície anglického realistického románu“). Najviac „naivnosť“ spoznáte z miestami až nechutne rozsiahlych hrdinových (ktorý je vlastne nepríjemný a nesympatický chlapík, nezdá sa vám?) „zamyslení o katolíckom Bohu“. Na jednej strane som si takmer istý, že keď je najhoršie, i ateisti vzývajú nebesá. Aby im pomohli. A byť uväznený niekoľko desiatok rokov úplne sám na ostrove, len v spoločnosti capkov a kanárikov, vás prinúti rozmýšľať nad vecami medzi nebom a zemou. Tieto „náboženské“ pasáže mi však pripomínali skôr záujem pretiahnuť čitateľa na „svoju stranu toho jediného správneho náboženstva na Zemi“.

Dobrodružstvo tomuto dobrodružnému románu paradoxne troška chýba. Je fajn, že spisovateľ (ktorý síce napísal napríklad aj „Moll Flandersovú“, ale „Robinson Crusoe“ je jeho najslávnejšou knižkou) odolal, neumiestnil do knihy zbytočne veľa akčných scén a tak je vlastne v tomto prípade „menej viac“. Niekomu (mladším ročníkom) ale MÔŽE prekážať, že sa toho v príbehu vlastne dosť dlho nič nedeje, dlho trvá, kým vôbec hrdina stroskotá a keď ho vyplaví rozbúrené nočné more, nič extra sa nedeje. Až ku koncu sa to na ostrove začne hemžiť kanibalmi a anglickými vzbúrencami (dokonca príde Piatkov otec!). Musím sa ale priznať, že viac ako slabé, nezaujímavé a neprepracované akčné scény, ma bavili detailné opisy toho, ako sa Robinson na ostrove postupne a inteligentne zariaďuje, ako zaseje, chytá kozy i korytnačky, stavia príbytky... tieto pasáže sú napísané tak dobre, že sám som túžil aspoň na dva tri roky stroskotať a tiež si v džungli stavať domy.

Výrazným mínusom klasickej „chlapčenskej knižky“ (á la „Tarzan“, „Gulliverove cesty“ alebo Stevensonov „Ostrov pokladov“) je finále, ktoré sa prekvapivo vôbec neodohráva na ostrove. Odohráva sa dlho po tom, ako sa Robinson zachráni z prekliateho ostrova a popisuje jeho (a Piatkovu) cestu zasneženými horami, kde so spolubojovníkmi odolávajú hladným a krvilačným vlkom a medveďom. Pravdupovediac, myslel som, že sa pri tlači stala chyba a vydavateľstvo omylom do knižky zakomponovalo záver z iného románu, kde náhodou tiež vystupujú postavy s menami „Robinson Crusoe“ a „Piatok“...

O popularite románu dostatočne svedčí tiež fakt, že bol veľakrát sfilmovaný. V jednej verzii hral Robinsona bývalý James Bond Pierce Brosnan (1997), v roku 2008 vznikol (strašný, po prvej sérii druhá vďakabohu nevznikla) seriál „Crusoe“, ktorý s predlohou nemal nič spoločné (Piatok sa v ňom premenil na atletického sympatického Afroameričana s tehličkami na brušku, ovládajúci štyri svetové jazyky). Svoje k téme povedal i Sovietsky zväz (1972), v roku 2003 stroskotanca hral popletený Francúz Pierre Richard, 1988 v americko-britskej koprodukcii Aidan Quinn, Hanksa režíroval Robert Zemeckis v nepriznanej (ale aj tak všetci vieme, koľká bila) kópii Stroskotanec... Skrátka toho bolo veľa. Oveľa zaujímavejšie sa mne osobne ale paradoxne javili skôr „nepravé“ kópie slávnej robinzonády, či už rozkošná teen limonáda o objavovaní sexuality (samozrejme Modrá lagúna a návrat do nej) alebo desivý Boh múch.

Vedeli ste, že táto knižka sa v skutočnosti volá „Život a prapodivné dobrodružstvá Robinsona Crusoa, námorníka z Yorku, ktorý plných dvadsaťosem rokov prežil celkom sám na neobývanom ostrove pri amerických brehoch, neďaleko ústa veľrieky Orinoko, kam ho vyhodilo more, keď jediný prežil a stroskotanie lode, a správa o prazvláštnom vyslobodení, ku ktorému mu napokon dopomohli piráti“?

P.S. Pôvodne som plánoval napísať aj o iných spisovateľových dielach. Ale "Moll Flandersová" bola skutočne skutočne skutočne strašná a ako jednu z mála knižiek som ju znechutene vrátil do knižnice už po úvodných dvadsiatich stranách.

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár