Recenzia na film TISÍCROČNÁ VČELA. „Znášajú med celé tisícročia. Jedna padne, druhá ju nahradí. Všetko ich nivočí. Mráz i my, ľudia. Ale včelstvo je tu stále. Vari večne.“ Ale čo s tým majú veľryby a či Zanzibar odletel do neba, si už zistite sami.

Písať o filme TISÍCROČNÁ VČELA mi dlhé roky pripomínalo šialenstvo. Za prvé, kam by som o ňom napísal? Veď všetky slovenské internetové stránky (aspoň tých pár aspoň natoľko kvalitných, s ktorými som ešte ochotný spolupracovať) sa detinsky venujú len „aktuálnemu dianiu v kinách“. Akoby na tom záležalo. Ak ľudia chcú vedieť, čo je v kinách, pôjdu do kina. Na staršie veci ale (česť výnimkám - filmové kluby a festivaly) zájsť nemôžu a tak si o nich chcú aspoň prečítať. Ale kde? Internetové stránky a časopisy túto príležitosť neponúkajú; minulosť pre nich nič neznamená a film, starší ako desať rokov, je pre nich zastaraný, za zenitom a ste blbec, ak o ňom vôbec píšete.

Bol tu ale aj iný problém. Ten film všetci poznajú. Slovenské televízie ho uvádzajú aj niekoľkokrát behom roka (nielen na vianočný čas... hoci naň sa podľa mňa, neviem prečo, hodí najviac). Všetci ho poznáme. Čo nové o ňom napíšem?

Potom sa stali tri dôležité veci. Prečítal som si knižnú predlohu, v máji 2009 som dostal portál Recenzie.org a spýtal sa sám seba: "Prečo chceš o klasike napísať niečo nové? ČO nové? A PREČO?". A naozaj. Nestačí o TISÍCROČNEJ VČELE napísať? Len tak? Aby si ju diváci pripomenuli? Veď ju majú radi a to napriek tomu, že je jurajojakubiskovská. Akoby z úplne iného sveta (kniha je oproti filmu až nezdravo „normálna a obyčajná“). Alebo práve preto? Že by sme boli takí filmovo vyspelý národ, že sme schopní milovať film práve preto, že sa líši od bežnej produkcie?

Keď sa Jakubisko vrhol (v koprodukcii s Rakúšanmi a Nemcami) na adaptáciu Jarošovej knihy, mal 46 rokov a na svojom konte ZBEHOVI A PÚTNIKOV alebo NEVERU PO SLOVENSKY. Výsledkom masívneho, početného a výpravného (tak akosi „celkovo“. U Jakubiska bežná vec.) nakrúcania bola televízna mini-séria. Dodnes sa vysiela v štyroch 55-minútových častiach. Ale určite by bolo úchvatné vidieť ságu liptovského klanu Pichandovcov v jednom desivom 220-minútovom celku.

Veľkolepý príbeh o láske, nenávisti, nádeji, strate nádejí a jediných možných riešeniach, sa odohráva naprieč rokmi na pozadí slovenskej dediny. Hrdinami sú jej obyvatelia. Sledujeme politické a vojnové výjavy, ktorými naši predkovia museli prejsť, aby sme sa dostali k Slovenskej republike, do Európskej únie, NATO a dožili sa časov, kedy sami rozhodujeme o sebe (a ak rozhodujeme zle, na rozdiel od minulosti aspoň vieme, že si za to môžeme sami) alebo si aspoň mylsíme, že rozhodujeme sami o sebe.

Na udalosti, zvraty a postavy bohatý dej (niektoré zvraty som pochopil pri dvadsiatej repríze) ponúka širokú paletu pestrofarebných postavičiek. Nikto nie je iba dobrý, iba zlý, ak nerátame zlého, či skôr len hlúpeho, Maďara Belányho (Jiří Císler). Aj muž, chovajúci sa ako blázon, sa môže zmeniť na sympatického chlapa, ktorý chcel iným len dobre (Pavol Mikulík).

Dlho sa zdá, že ústredným hrdinom bude Martin Pichanda, zapálený včelár, ktorý sa nestará do vecí svojich detí a nikdy by si nedovolil rozkazovať im napr. v tom, koho si majú alebo nemajú brať za ženu/muža. Bolí ho, keď vidí, aké chyby jeho synovia a dcéra robia a niekedy sa nezdrží poznámky. Ale nikoho neovplyvňuje, nijako agresívne do vecí nezasahuje a má pochopenie pre dobré i zlé ľudské vlastnosti. Má rád svoje deti, ženu (i iné ženy. Záletnícke časy má ale, vraj, už dávno za sebou) a psa Zanzibara. Miluje mapy a je zapáleným amatérskym cestovateľom (povráva sa, že keby nebol zamrznutý potok, odplával by až na milovaný Madagaskar). V skutočnosti väčšinu života neprekročil hranice svojho drsného, ale krásneho, chotára. Jedinou výnimkou sú občasné múračky, kedy dá dokopy skupinu chlapov a idú ďaleko od domova zarobiť peniaze (s čím súvisí aj dojemná scéna, kedy zavelí ústup, keď sa v Brezne ako šéf partie od miestnych murárov – vedených Andym Hrycom - dozvie o štrajku).

Bohužiaľ, famózny výkon Jozefa Kronera (Pichandovu krásnu životnú múdrosť si musíme vážiť o to viac, že mnohí menej talentovaní filmári nedokázali Kronerove sklony k afektovanému "prehrávaniu“ dostatočne skrotiť v prospech veci a výslekdom boli jeho trápne výkony v STRATENEJ DOLINE či DEDIČSTVE ALEBO KURVAHOŠIGUTNTAG), je paradoxne asi najväčším mínusom snímky. Spoločnosť tohto herca má totiž za bizarný následok, že keď z polovice príbehu odíde preč a už sa nevráti, odíde s ním zároveň aj čaro filmu. Nech Kvietik s Dočolomanským a ostatnými hercami hrajú akokoľvek pekne, prosto to už nie je ono. Je to obrovská pochvala pre herca, ale trpká výčitka filmárom. Stretol som sa síce s názorom, že druhá polovička je lepšia, lebo v nej už žiadny z hercov AŽ TAK na seba nestrháva pozornosť. Ale pripadá mi to ako hláška z Austina Powersa "prečo mať bilióny, keď môžem mať miliardy?“.

Porovnávať film a knihu, podľa ktorej vznikol, sa nemá, ale skúsim to. Kniha má 400 strán, je pokladaná za významné slovenské literárne dielo a, čo ma prekvapilo najpríjemnejšie, je nežne a vtipne napísaná. Ale i kruto. Nebál by som sa napísať, že je márquezovská (poetická a mysteriózna atmosféra obsahuje kúzelné scény, kedy sa ľudia rodia, ale aj veľmi explicitne umierajú a to všetko na pozadí pohnutých politicko-vojnových historických udalostí). V knihe by ste márne hľadali temný filmový koniec. Ani Jakubiskove halucinogénne snové výjavy s včelou matkou.

Prečo tejto klasike dávam "len" 80%? Napriek fascinujúcej atmosfére nie je dokonalá: okrem hore spomenutej „straty kúzla“ po Pichandovom odchode, sa Jakubisko pričasto necháva ovládnuť atmosférou na úkor postáv a príbehu. Že sa dá príbeh skombinovať s atmosférou, dokázalo o 7 rokov staršie ČERVENÉ VÍNO. Táto epická slovenská rodinná sága totiž má nielen kvalitnú atmosféru (samozrejme inú, ako u Jakubiska), ale i výbornú prácu s postavami a dejom. U Jakubiska dej VŽDY bol predsa len skôr vedľajší. U 89-minútovej PERINBABY je mi to fuk. Ale v spoločnosti 220-minútoveho kolosu je to predsa len mínus (a nezachráni to ani početný sex). Napriek tomu Jakubisko tesá jednu nezabudnuteľnú scénu vedľa druhej. Útok netopierov a guľového blesku, meteorit v tvare srdca, utopenec v studni, vyúdený obesenec alebo starý Gagoš, zvestujúci vojnu. Na ktorú sú treba tri veci. Spomínate, ktoré?

Tisícročná včela, Československo | Nemecko | Rakúsko 1983, cca 220 minút

Réžia: Juraj Jakubisko. Scenár: Juraj Jakubisko a Peter Jaroš podľa Jarošovho románu (dialógy: Jozef Paštéka). Kamera: Stanislav Doršic. Hudba: Petr Hapka (titulná pieseň Marika Gombitová). Hrajú: Štefan Kvietik, Jozef Kroner, Barboa Štěpánová, Viliam Polónyi, František Kovár, Peter Kočiš, Vlado Černý, Štefan Kožka, Emil Horváth st., Hana Gregorová, Andy Hryc, Michal Dočolomanský, Eva Jakoubková, Pavol Mikulík a ďalší

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár