Recenzia na film MESTO BOHOV.

Úžasne vystavaný film. Smutne reálny príbeh. Krutá a brutálna realita. Film MESTO BOHOV režisérskej dvojice Fernando Meirelles a Kátia Lundová nepatrí medzi tie filmy, ktoré diváka pobavia, či melancholicky upokoja. Nepatrí ani medzi príbehy, nad ktorými sa radi zamýšľame.

Film MESTO BOHOV má základ v autobiografickej knihe spisovateľa Paula Linseho, ktorý spolu s režisérom v takýchto slumoch aj vyrastal. V Meste bohov panuje strach a obava každý deň, každú minútu. A to veľký strach. Zomierajú gangstri, deti, nevinní aj vinní. Z pohodlia obývačky nás film šokuje. Príbeh rozpráva o znepokojujúcom mieste, kde deti musia zabíjať, aby samé prežili. Otvára dvere do jedného z najnebezpečnejších miest Ameriky, otvára morálne témy a problémy spoločnosti.

MESTO BOHOV, ako aj v skutočnosti, má dve tváre. Film sám o sebe je perfektne vystavaný, či už z formálneho, alebo naratívneho hľadiska. Druhá stránka je spätá s príbehom. Drsným, krvavým a pravdivým. Rovnako to funguje aj v naozajstnom meste biedy a sociálnych problémov. Obyvatelia skutočného Mesta bohov sú z najnižšej možnej spoločenskej vrstvy. Síce sa s mestom identifikovali (je to ich domov), ale nenávidia ho (každodenná prítomnosť strachu a obáv o svoj život). Faktorov je viacero. Drogy, krv, zabíjanie, streľby, gangy, deti bez rodičov a budúcnosti. Ale aj miesto osláv, fiesty a komunít.

Názov filmu je dvojznačný, odkazuje buď na malých bohov (detskí obyvatelia faveli/slum), alebo na periférnu časti Rio de Janeiro, ktorá sa volá Cidade de Deus (Mesto bohov). Mesto bohov je špinavé, preplnené, poprepletané provizórnymi domami. Tmavé bludisko nezodpovedných rodičov a detí zabijakov. MESTO BOHOV je sociálna kritika jedného z najväčších miest Brazílie, kritika na nedomyslenú urbanizáciu a problém sociálnych vrstiev. MESTO BOHOV je film, ktorý sa nezunuje a neopozerá. Mnoho postáv, mikropríbehov a hlavne sociálna štúdia miesta, kde sa s fotoaparátom priviazaný okolo krku naozaj nechodí.

Film má tri hlavné rámce príbehu, hlavným uzlovým bodom je postava chlapca, ktorý retrospektívne spomína na svoje detstvo, mladosť, život na okraji rušného a dusného Ria. Príbehy sú ohraničené troma desaťročiami (60., 70. a 80. roky minulého storočia) s vlastnou farebnou štylizáciou, hudbou a tempom rozprávania. Tieto rámce sú tvorené epizódami udalostí a bojov, poprepájané s celým príbehom.

Hlavná postava Buscapé alias Raketa (Alexandre Rodrigues) je pre diváka sprievodcom nielen v priestore slumov, ale aj v rozprávaní. Komentuje udalosti, aj tie, ktorých sa nezúčastnil. Predstavuje nám postavy komunity, ich vzájomné vzťahy nielen medzi sebou ale aj v rámci iných gangov.

Opozíciou voči poctivému a bojazlivému Buscapé je Li'l Zé/Malý Zé alias Kostička (Leandro Firmino da Hora). Na rozdiel od Buscapého sa Malý Zé identifikoval s komunitou už v detstve, kde tvoril súčasť najobávanejšieho gangu v okolí Trio Morte (Nežné trio). Identifikácia prebehla nielen v rámci skupiny (sociálna identita, súčasť gangu), ale aj v stotožnení sa s pridelenou úlohou v skupine (Malý Zé sa neskôr stáva vodcom gangu). Úloha vodcu (som teda chlap) a akceptovanie pravidiel gangu (drogy, zbrane) sú naplnené v slovách Malého Zé: „Fetujem, drogujem, zabíjam a kradnem - som teda chlap!“

Raketa sa síce identifikuje s prostredím (domov), ale nie s komunitou. Svedomie mu identifikáciu odopiera. Ako sprievodca príbehom nám ukazuje možné únikové cesty zo zacyklenej komunity (gangy zanikajú a vznikajú). Náhodné odfotografovanie členov gangu (ako výsledok krízovej situácie) mu prináša vstupenku za hranice komunity, získava prácu fotografa v novinách. Raketa ako jediná postava v príbehu otvára uzavreté svety násilných gangov, vrhá svetlo na závažné sociálne otázky platné v aktuálnom svete. Chlapci, ktorí hrajú futbal na provizórnom ihrisko sa veľmi skoro stávajú mužmi.

Príbeh filmu rozdeľuje komunitu na dva tábory. Prvý, najdôležitejší, udáva tempo a kvalitu života v slumoch. Je to tábor postáv identifikovaných a stotožnených sa s komunitou (členovia gangu, malé deti pobehajúc so zbraňami). Druhý tábor, tých ohrozených, sa síce identifikovali s komunitou ľudí, žijúcich v slume, neprijali však žiadnu úlohu v nej (obyvatelia, ktorí nepatria do žiadneho gangu). Oba tábory však chcene-nechcene prijali spoločnú sociálnu identitu, život v slumoch na pokraji biedy.

Režisér Meirelles, ktorý taktiež vyrastal vo faveli vizuálne príťažlivou formou ponára diváka do temného miesta, v ktorom sa stáva svedkom boľavých rán a hrozivo-desivých udalosti. Avšak tento ponor do búrlivého miesta nie je temný, ale paradoxne zábavný a príťažlivý. Každopádne hlavným nosníkom filmu je samotný život v slumoch a príbehy jeho detských obyvateľov.

Cidade de Deus, Brazília/Francúzsko 2002, cca 130 minút

Réžia: Fernando Meirelles, Kátia Lundová. Scenár: Bráulio Mantovani (podľa knihy Pauloa Linsa). Hudba: Ed Cortês, Antonio Pinto. Kamera: César Charlone. Hrajú: Matheus Nachtergaele, Leandro Firmino, Seu Jorge, Phellipe Haagensen, Alexandre Rodrigues, Alice Bragaová a ďalší

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár