V priebehu rokov 2008 a 2009 sa do slovenských kinosál dostali aj snímky, zaoberajúce sa vyrovnávaním s minulosťou. V niektorých prípadoch sa príbehy odohrávajú v historických dobách, keď napríklad dielo Nedodržaný sľub rozpráva o životnej púti slovenského Žida Martina Friedmanna počas druhej svetovej vojny. Muzika zasa mapuje obdobie na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. Iné snímky sa snažia vyrovnávať s minulosťou prostredníctvom situovania zápletky do súčasnosti. Pokoj v duši ukazuje divákovi príbeh muža, ktorý nie je schopný vrátiť sa späť do rodnej dediny, pretože nie je zmierený s vlastným svedomím, ktoré ho neustále prenasleduje. Zato odľahčené Tango s komármi sa pokúsilo vyrovnávať s bývalým režimom a minulosťou postáv s humorom. Každý z týchto štyroch titulov si snaží pozornosť obecenstva podmaniť iným spôsobom.

Projekt Nedodržaný sľub sa sústreďuje na zvyky v židovskej komunite, ktorá je počas Druhej svetovej vojny prenasledovaná aj na území vtedajšieho Slovenského štátu. Jeho ústrednou témou je predčasné dospievanie mladého človeka počas vojny a boj o záchranu vlastného života. Pre snímku je kľúčový motív cesty, keďže sa postupne pre očami diváka mení mladý chlapec po pár mesiacoch na muža, schopného chytiť do ruky zbraň.

Martin Petrášek, v tom čase ešte užívajúci rodné meno Friedmann, vyrastá v rozvetvenej židovskej rodine. Je nadaný futbalista, no keď sa krajina, v ktorej žije, začne meniť na autoritatívny štát prenasledujúci Židov, časť rodiny začne utekať do Palestíny. Chlapcovi rodičia sa však rozhodnú ostať a Martin odchádza hrať futbal za „židovský tábor“. Po príjazde si však naivný chlapec začína uvedomovať, že ak nebude tvrdo pracovať v stolárskej dielni a vyhladovaný sa zúčastňovať brutálnych „športových“ stretnutí, bude trpieť.

Predlohou príbehu rodiny z Bánoviec nad Bebravou sa stali spomienky dodnes žijúceho Martina Petráška, ktorý si po úteku z krajiny zmenil pôvodné meno. Pútavého námetu, ktorý do podoby scenára prepísal Ján Novák, sa ujal český režisér Jiří Chlumský, aby v slovensko-česko-americkej koprodukcii nakrútil vojnovú drámu Nedodržaný sľub. Zobrazuje v nej nielen tradičný život židovských rodín a boj o prežitie v pracovnom tábore, ale aj motívy túžby po láske, slobode a pomste. Chlapec síce spozná dievča, do ktorého sa zamiluje, no napokon sa rozhodne odísť do odbojovej skupiny, ukrývajúcej sa počas Slovenského národného povstania v horách.

Do ústrednej roly bol obsadený mladý herec Samuel Spišák. Martin v jeho podaní je spočiatku ustráchaný chlapec, v závere však herec prekvapí rozvážnou tvárou, z ktorej cítiť vôľu k zmene a istotu rozhodnutí. Aj v ľúbostných scénach je svojou roztržitosťou vierohodný. Na druhej strane mierne nepresvedčí dej ako celok. Jednotlivé udalosti síce za sebou nasledujú logicky, no bez dramatického napätia.

Nedodržaný sľub je dráma, ktorá je pútavá, i keď užíva ťažkopádny dramaturgický kľúč, kvôli čomu pôsobí aj možno mierne zdĺhavo. Výprava je mohutná, jednotlivé zložky pôsobia naozaj po remeselnej stránke profesionálne a je očividné, že hovoríme o diele, ktorého tvorcovia vedia pracovať v koordinovanom štábe. V kontexte celku sa však prejaví jeden z najslabších článkov filmu – scény ako samostatné úseky zdanlivo nepostrádajú emočný potenciál, no ich slabá náväznosť nedokáže tento potenciál zužitkovať.

O minulosti, i keď nie tak vzdialenej, rozpráva aj druhá celovečerná snímka režiséra Juraja Nvotu – Muzika. Na rozdiel od predošlej drámy Kruté radosti sa tentoraz zameral na sebairóniu a nazrel na boj kapiel v možnosti sebarealizácie na pozadí ťaživej doby prísneho socialistického režimu. Predlohou pre film sa stala rovnomenná poviedka, publikovaná v zbierke Mladý Dônč spisovateľa Petra Pišťanka. Po snímke Vlada Balca Rivers of Babylon je teda Nvotova Muzika už druhou adaptáciu prózy tohto spisovateľa.

Na slovensko-rakúskom pohraničí žije mladý vidiečan Martin Junec. Po rokoch stretáva bývalého učiteľa, ktorý mu za pár stoviek československých korún predá saxofón. Martin zisťuje, že únikom z reality pred ubíjajúcim režimom je pre neho hra na inštrumente. Neustále vyhrávanie sa však nepáči jeho svorke, vidiacej v Martinovi iba flákača. Mladíkovi sa naskytne práca na pracovisku, kde môže v pokoji počas pracovnej doby cvičiť na saxofón. Manželka Marfa ho však obviňuje zo „zahýbania“, ambiciózny kapelník Hruškovič sa ho zasa snaží zlanáriť na profesionálne vystupovanie. Martin Junec je nerozhodný a nezáletný chlap - nečiní sa kedykoľvek ísť do nejakej akcie. Mimovoľne ho však zvedie Anča Prepichová, dievča šijúce padáky pre armádu.

Jadrom príbehu je hľadanie zmyslu života. Prostredníctvom rôznych humorných situácií scenárista Ondrej Šulaj odhaľuje charaktery jednotlivých postáv. Manželka Marfa má hysterický strach z nepoznaného, aj v prípade, že sa jedná o jej vlastného muža. Jej brat Žofré zase stelesňuje rebelanta, podnikajúceho kroky, ktoré by mu mohli neskôr spôsobiť obmedzene aj tých málo slobôd, čo mu totalitný režim ponúka. Preto neváha nastúpiť do Hruškovičovej kapely. Ten zasa túži uplatniť svoje mizerné prednosti v mizerných časoch. Je ochotný podplatiť člena výberovej komisie, len aby sa dostal do zahraničia a mohol tam prezentovať hudbu ich kapely, hoci ani tá nie je ich pôvodná. Jeho plány pokašle večný babrák Martin, ktorý našiel v Anči Pichačke, ako bláznivú dievčinu volajú, stelesnený ideál slobody. S ňou by si vedel predstaviť iný život, bez podozrievania a ponižovania zo strany Marfy a jej matky, ale jeho sen naráža na závažný problém. Anči nehovoria Pichačka len tak pre nič za nič.

Tragikomédia je plná hodnoverných postavičiek, ktoré Juraj Nvota dokázal vhodne obsadiť a primerane viesť. V prototype babráckosti sa vynašiel Ľuboš Kostelný v ústrednej úlohe. Výborne ho dopĺňa žiarlivá a hysterická filmová manželka Táňa Pauhofová. Stelesňuje veľmi výstižne celkom iný herecký typ, než aký sme videli v snímke Polčas rozpadu, no napriek tomu sa vie bez problémov vzdať Miinej odviazanosti i spontánnosti a premeniť sa na plátne v zamyslenú, podráždenú a náladovú Marfu. Skutočným esom snímky Muzika je však herecký výkon Doroty Nvotovej, režisérovej dcéry, ktorá stelesňuje postavu Anči s nádhernou šibnutosťou a uvoľnenosťou.

Muzika predstaví aj výstižné užívanie výrazových prostriedkov. I keď sa nejedná o demonštráciu domácich filmárskych možností, ako napríklad v prípade historických snímok Bathory či Jánošík – pravdivá história, formálna stránka filmu je veľmi profesionálna. Pôsobí komornejším dojmom a odpúšťa si akúkoľvek exhibíciu. Lenže užíva filmársku techniku tak, aby spĺňala kritériá bežného i náročnejšieho publika.

Režiséra Juraja Nvotu teda možno považovať za jedného z najzručnejších filmárov porevolučnej etapy slovenskej hranej kinematografie. Má na svojom konte síce len dve diela, určené do distribúcie, no princípy umeleckého vyjadrenia zvláda dôstojne.

V prípade snímky Muzika nepoteší, že niektoré sekvencie, ako napríklad príchod z nákupu, pôsobia prebytočne a istým spôsobom lacno. Určité symboly, vykresľujúce bývalý režim, ako trebárs banány, sú veľmi konvenčné a chýba im hĺbka, sila vypovedaného. Možno trochu do neznáma vyšumí aj finále, ktoré pôsobí síce nedôrazne, ale svojou nemasnosťou-neslanosťou vlastne korešponduje s hlavným hrdinom smutného i veselého príbehu zároveň.

Podobne zmäteného hrdinu predstavuje snímka Pokoj v duši. Debutujúceho režiséra Vladimíra Balka, pôsobiaceho predtým v oblasti televízie, oslovila tematika zdanlivo pokojného dedinského prostredia a vo svojom filme sa snaží zachytiť vyrovnávanie sa s minulosťou u človeka, prichádzajúceho späť domov po piatich rokoch strávených vo väzení. Pozornosť teda zameriava na vnútorný boj jednotlivca, neschopného sa opätovne začleniť do známeho prostredia, ktoré sa navonok nezmenilo. Po pátraní po stratenom však hrdina zisťuje, že prostredie, do ktorého sa pokúša začleniť, prešlo podobným vývojom ako on sám, len opačným smerom.

Tóno si odsedel 5 rokov za krádeže. Jeho príchod do dediny, v ktorej roky vyrastal a žil, akoby pre neho znamenal príchod do celkom cudzieho sveta. Ako bývalý väzeň je diskriminovaný a nemôže si nájsť prácu. S manželkou si už nerozumie a malé dieťa, pobehujúce po ich dome, vlastne vôbec nepozná. Syn navyše vyrastá v tvrdých podmienkach na samote a pozadie dominantných hôr odráža drsné prostredie nielen rodinného príbytku, ale i života všeobecne v chladnom spoločenstve osady. V zaradení sa späť do tradičného života pomáhajú Tónovi jeho kamaráti z detstva. Lenže kňaz Marek, aj podnikateľ Peter, majú už svoje životy s vlastnými starosťami, s vlastnými trápeniami. A nie všetci Tónovi niekdajší priatelia sú i priateľmi terajšími.

Pokoj v duši sa tak zaoberá nielen otázkami priateľstva a cti, ale aj otázkami diskriminácie. V popredí sa tematizuje problém hlavného hrdinu nájsť si prácu, predsudky obyvateľov obce však nevylučujú iba jeho samého. V pozadí sa črtá téma rasovej neznášanlivosti a celkovo separácie a izolácie „rovných medzi tými rovnejšími“. Snímka sa venuje aj problematike pytliactva či nelegálnej ťažby dreva z neďalekých lesov, prípadne krádeže ako komplexného bremena spoločnosti. No v jadre je Pokoj v duši hlavne snímkou, zdôrazňujúcou hodnoty súdržnej rodiny, viery, lásky či priateľstva a ich trvalosti.

Darí sa jej vzbudiť záujem diváka. Nielen tým, že návštevnosť filmu patrí dovedna medzi najvyššie v rámci samostatnej Slovenskej Republiky (1), ale tiež preto, že predloha českého scenáristu Jiřího Křižana má dramatický spád, dobre vybudované charaktery s realistickou a logickou motiváciou i živý dialóg. Komorná dráma Pokoj v duši tak obratne využíva charaktery, zobrazované situácie, prostredníctvom ktorých vie nastoliť dramatický konflikt a dokáže pracovať so vzťahmi uzavretými do izolovanej horskej krajiny.

„Zacyklenosť“, ktorá miestami točí dejové motívy stále dookola a neponúka priestor pre nové riešenia, môže v konečnom dôsledku prekážať, podobne ako nejasné finále, vyzerajúce ako samovražda s loveckou puškou. Záverečný rímsko-katolícky pohreb, ktorý nie je pre samovrahov v cirkvi povolený, však dáva priestor aj pre iné interpretácie, čo potvrdzujú aj výstrely pušiek v poslednom obraze. Podozrivé sú samozrejmé reakcie niektorých postáv na závažné problémy a prekvapí aj prirodzenosť, s akou sa hovorí o finančne enormných čiastkach a podávanie kufríka s množstvom peňazí iba tak na ruku. Zbehlého diváka zarazí rovnako veľmi jasná inšpirácia americkým protivojnovým opusom Lovec jeleňov. Nielen v motívoch streľby na jeleňa, ale aj v umiestnení príbehu do rovnakej spoločenskej vrstvy a hrdinom, neschopným zaradiť sa do prostredia, z ktorého bol vytrhnutý.

Prekvapí presvedčivé herecké obsadenie. Roman Luknár hrá postavu špekulanta Štefana s presvedčivou prefíkanosťou a vypočítavosťou, Helena Krajčiová zvládla rolu utiahnutej manželky Márie so žiadanou frustráciou i deprimovaním. Hereckým esom filmu Pokoj v duši je však chladný, nekompromisný a arogantný Attila Mokoš, ktorý blúdi svetom a tápa s výrazom istoty víťaza na tvári, hoci v hlbinách duše sa nedokáže zaradiť a ani si túto existenčnú prehru priznať a prijať ju.

Výrazné a originálne pojatie zvolil režisér Vladimír Balko aj vo forme snímania. Kamera Martina Štrbu je dynamická, zoomovanie a roztrasenosť vzbudzujú vnútorný nepokoj, aký prežíva hlavný hrdina. Zaujme i hudobný výraz Michala Lorenca, a samozrejme, réžia Balka, ktorý dokáže viesť hercov i štáb do symbiózy. Postavy sa na plátne stávajú uveriteľnými ľuďmi, ktorým nechýba cit a prirodzené túžby. Určite bude zaujímavé pozorovať dráhu zrelého, debutujúceho režiséra, ktorý neskôr ukáže, či je iba tvorcom jedného diváckeho hitu, alebo filmárom, ktorý určuje trendy slovenskej kinematografie. Snímkou Pokoj v duši ponúkol kvalitne spracovanú tradičnú tuzemskú látku, i keď ani jemu sa žiaľ nevyhli lacné užívania udomácnených symbolov a metafor.

Režisér Miloslav Luther je zasa skúsený filmár. Krátko po rozpade Československa, roku 1994, nakrútil váženú koprodukčnú snímku, na ktorej spolupracovali obe kedysi jednotné krajiny. Anjel milosrdenstva bol cenenou romantickou drámou najmä u Českej filmovej a televíznej akadémie, ktorá ju nominovala na tri ocenenia. Okrem hereckého výkonu titulnej herečky Ingrid Timkovej zaujal aj scenár a film ako celok. Pre Luthera, ktorý na scenári spolupracoval, to zaiste predstavovalo dvojitý osobný úspech.

K filmu Tango s komármi si napísal pôvodný scenár Miloslav Luther, ktorý ho aj režíroval. Kameramanom sa stal jeho brat Igor Luther, ktorý snímal viaceré významné diela európskej kinematografie, napríklad Plechový bubienok alebo Danton. Keď si fanúšik slovenského filmu k tomuto všetkému pripočíta herecké obsadenie ako Roman Luknár, Ady Hajdu či Tereza Brodská, nemôže pôsobiť prekvapujúco, že uvedenie filmu do kín bolo očakávanou udalosťou.

Dvaja emigranti prichádzajú po rokoch strávených v zahraničí na Slovensko. Doma sa chcú zdržať len pár dní. Karol sa potrebuje so svojou doterajšou ženou rýchlo rozviesť, pretože sa chce rovnako rýchlo znovu zosobášiť s inou. Karlova snúbenica si však najala agenta Ruda, ktorý má na všetko nenápadne dohliadnuť. Jej poistka po príchode do Bratislavy nečakane zlyhá. Nielen Ruda, ale i Karola dobieha vlastná minulosť, s ktorou sa budú musieť vyrovnať.

Snímka Tango s komármi sa pokúša hovoriť humornou formou o dôležitých záležitostiach. Nielen o nekonečnom konflikte medzi mužským a ženským pohlavím, ale aj o nepríjemnej situácii, keď sa chlap po rokoch stretáva s vlastnou dcérou, ktorú ešte nepozná. O trápnych nedorozumeniach, aj o každodenných starostiach bežného človeka, žijúceho na Slovensku. A tiež o otázke migrácie.

Po zobrazovaní sexuálnych scén je riešenie otázky migrácie druhou „špecialitou“ slovenskej kinematografie. Objavila sa v množstve dlhometrážnych hraných filmov, ako napríklad: Polčas rozpadu, Ženy môjho muža, Líštičky, Muzika alebo napríklad aj Tango s komármi. Posledná snímka je jednou z tých, kde opätovné riešenie tohto problému vyslovene prekáža. Je pochopiteľné, že ak dej tematizuje návrat bývalých občanov Československa späť na samostatné, demokratické Slovensko, treba očakávať aj otvorenie tejto témy. Tvorcovia však uprednostňujú násilný humor spojený s otázkou migrácie.

Tango s komármi nerozosmialo, hoci sa malo jednať o tragikomédiu, neponúklo ani zaujímavý príbeh, ani výraznú inovatívnu prácu v technickej oblasti. Vyznieva len ako ďalší, rutinérsky nakrútený príbeh o dvoch chlapíkoch, ktorý sa stretli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. A vyvolali tým reťazovú reakciu okolností, s ktorou sa budú musieť sami alebo spoločne vyrovnať. Podobných príbehov videl divák nespočetné množstvo, Tango s komármi neponúka nič viac, žiadny nevšedný zážitok. Preto síce neurazí, no rozhodne ani nenadchne.

Zo štvorice filmov, tematizujúcich vyrovnávanie sa s minulosťou, možno najviac oceniť Muziku Juraja Nvotu. Pre diváka má pripravenú nevšednú látku so všedným hlavným hrdinom, atraktívne prostredie hudobnej kapely na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia a presvedčivé herecké obsadenie. Dielo Nedodržaný sľub ponúka profesionálne herecké výkony aj ich filmovú inscenáciu. Rovnako ako Muzika má príbeh nie celkom prepracovanú vývojovú líniu a dramaturgicky sa rozpadá. Ani Pokoj v duši sa divácky nevyrovná so snímkou Juraja Nvotu. Jeho dej, zasadený do vidieckeho prostredia, má náboj, i režisérske vedenie a práca s hercami je profesionálna. Ale v mnohých momentoch, podobne ako v snímke Nedodržaný sľub, si divák kladie otázky logického rázu, na ktoré nedokáže nájsť odpovede. Jednoznačne najslabším filmom je Tango s komármi, ktoré neponúka príťažlivé nóvum, nevšednosť či pútavosť. Žiaľ, snímka sa stala iba tragikomédiou bez humoru, vo výsledku viac tragickou než komickou.

Reflexia slovenskej hranej kinematografie 2007 - 2009, časť 1

Reflexia slovenskej hranej kinematografie 2007 - 2009, časť 2

Reflexia slovenskej hranej kinematografie 2007 - 2009, časť 4

(1) http://hnonline.sk/kultura/c1-34569130-pokoj-v-dusi-je-uz-v-top-desiatke

www.csfd.cz

www.gentafilm.sk/projekty/nedodrzany-slub-celovecerny-hrany-film

www.hnonline.sk

www.hurytan.sk/muzika

www.pokojvdusi.sk

www.pravda.sk

www.sme.sk

www.tangoskomarmi.sk

Anjel milosrdenstva (r. Miloslav Luther, 1994)

Bathory (r. Juraj Jakubisko, 2008)

Danton (r. Andrzej Wajda, 1983)

Jánošík - Pravdivá história (r. Agnieszka Holland - Kasia Adamik, 2009)

Kruté radosti (r. Juraj Nvota, 2002)

Líštičky (r. Mira Fornay, 2009)

Lovec jeleňov (r. Michael Cimino, 1978)

Muzika (r. Juraj Nvota, 2007)

Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009)

Plechový bubienok (r. Volker Schlöndorff, 1979)

Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009)

Polčas rozpadu (r. Vlado Fischer, 2007)

Rivers of Babylon (r. Vlado Balco, 1998)

Tango s komármi (r. Miloslav Luther, 2008)

Ženy môjho muža (r. Ivan Vojnár, 2008)

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár