4:30 - Čas čakania príchodov a odchodov.

Royston Tan na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave v roku 2006 za osobnej účasti predstavil svoj druhý hraný film s názvom 4:30. Vyhral.

Reakcie publika boli rozpačité. Obecenstvo sa rozdelilo na dva tábory. Jedny nevydržali to ticho a absenciu slova vo filme, iní zas film vnímali ako meditáciu nad kúskami života a ticho medzi postavami chápali ako nespútanú snahu o sebapoznanie a spoznanie postáv.

Film 4:30 je komorný, melancholický až meditačný príbeh, možno skôr sonda. Do obyčajných životov, stereotypov dvoch vekovo rozličných chlapcov. Postavy žijú spolu (musia), ale zároveň sú od seba vzdialené na míle. Príbeh sa odohráva pohľadom jedenásťročného chlapca Xiao Wu, ktorý dočasne žije s asi tridsaťročným kórejským mužom (milenec jeho matky). Royston Tan približuje životy dvoch ľudí, ich každodenné stereotypy, ich správanie a akceptovanie toho druhého, ich tiché nažívanie v spoločnom byte. Nie je to vzťah otca a syna, aj keď miestami tak vyzerá. Xiao sa rôznymi situáciami snaží na seba upozorniť a predstavuje si, že tichý spolubývajúci je jeho otec. Na začiatku to aj tak vyzerá, keďže režisér nám nič nepredkladá a nevysvetľuje. Na všetko musí divák prísť sám, musí analyzovať obrazy, čítať z nich a spájať ich do súvislostí.

Postavy sa nepoznajú dôverne, iba o seba zakopávajú a fyzické dotyky nahradzuje reč tela. Slovo je vypustené. Dialógy nechýbajú. Film je výborná štúdia, pri ktorej musí herec všetko, čo by povedal, zahrať telom a gestami. Vypustenie slov nie je samoúčelné, keďže ticho medzi postavami sa stáva vákuom, aby životné zlomky vystúpili do popredia a divák sa sústredil nie na to, čo postavy vravia, ale na to, čo a akým spôsobom konajú. S tichom súvisí aj nuda a monotónnosť. To presne prežíva malý chlapec každý deň, keď sa ocitne sám doma. V každej chvíli je osamelý a nuda sa stáva akceptovateľnou chvíľou, ktorú musí prečkať.

Royston Tan všetko predkladá, ako keby naopak, aj keď drobné stereotypné životné úlomky sú presne také, s akými sa každý človek denne stretáva (len si ich nevšíma). Zodpovednosť postáv (rozdelenie zodpovednosti) je naopak. Vo vzťahu má chlapec väčšiu zodpovednosť, ako cudzí spolubývajúci. Xiao sa sám naraňajkuje, sám si vyperie, oblečenie, stará sa o domácnosť, sám si píše úlohy. Muž je väčšinou v alkoholickom delíriu, v apatií alebo spí. Royston postave zobral akúkoľvek zodpovednosť, „dospelácku“ starostlivosť a záujem o svojho malého zverenca. To všetko má Xiao, ktorý to podčiarkuje ešte denníkom, ktorý si vedie o živote dospelého muža. Zapisuje si, kde bol, kedy prišiel, čo jedol, čo mal na sebe oblečené. V prázdnej nude sa Xiao zameral na objekt (muž), ktorého skúma ako nejakú štúdiu či výskum. Zbiera drobné artefakty (napr. vlas) pre bližšie pochopenie skúmaného objektu. Royston takýmto posunutím postavy (písanie si denníka o živote druhej postavy, nie o sebe) docielil široké pole spoznávania toho druhého pomocou skúmania a sledovania každodenných úlomkov zo života muža. Xiao tak rozvíja vzťah medzi sebou a mužom, ktorý by možno ani nevznikol, nebyť denníka a zápiskom (zápisky nie sú exaktné, zachovávajú si detskú naivitu a prostotu - kresby, poznámky). Vzťah vzniká na poli neverbálnom, v tichom prostredí, kde sa postavy o seba dotýkajú, bez rečí a komunikácie. Royston prázdne a tiché prostredie vyplňuje pravidelnými telefonátmi chlapca a jeho vzdialenej matky. Xiao komunikuje jedine s matkou a nie s človekom, ktorého má bezprostredne blízko. Naopak je postavená komunikácia postáv, častejšie sa rozpráva s neprítomnou postavou (matka), ako s postavou s ktorou prežíva každodenné životné stereotypy (muž milenec).

Obrazová zložka filmu je na profesionálnej úrovni. Kameraman obrazy rámuje ako fotografie pre večné uchovanie. Línie sú jednoduché, scéna monotónna. Zariadenie bytu je jednoduché, aj keď niektoré prvky sú ornamentálne, napr. koberec, tapeta, diváka však nerušia. Scény dlho doznievajú, stávajú sa súčasťou denných stereotypov, nudy a ticha.

Royston sa chcel dotknúť problému nevšímavosti, ale nie cielenej. Nevšímavosť o toho druhého je v tomto filme hraničná a predstavuje vzťah - vynútený, dočasný, politicky podmienený (chlapec je Číňan, muž Kórejčan). Royston sa zároveň dotýka absencií lásky (materinská láska je vzdialená, neprítomná), túžbe po láske (priblíženie sa k mužovi). Všetko sa ale rozplýva a nič nie je pevné a stabilné. Aj telefonát raz skončí a aj muž raz odíde. Žiadna stabilita a opora. Z takejto neistoty vychádza konanie chlapca, ktorý sa snaží okolie zaujať a donútiť si ho všímať (napr. vyrušovanie pri rannej joge, prílišné pitie sirupu proti kašľu - dôvod k návšteve lekára, tým pádom väčšia starostlivosť muža o „choré“ dieťa). Royston balans medzi postavami ukončuje vo chvíli, keď sa postavy pomaličky k sebe približujú, zakopávajú a objímajú. Divák začína mať pocit stability, že sa postavy spriatelili a našli k sebe cestu. Bol to len pocit, keďže Royston sa s divákom pohráva a nenecháva ho v žiadnej chvíli upevniť si pocit, že konečne je to takto správne. Počas celého filmu sa postavy snažili spriateliť, a keď prichádza moment upevnenia vzťahu, spriatelenie a láska film odchodom muža nemilostne končí. Divák a postavy nemajú záruku, že snaha o priateľstvo sa podarila. Tak ako v živote nie nič jasné a nič nemá záruku.

Film 4:30 má niekoľko analytických rovín: hľadanie cesty k priateľstvu, štúdia drobných životných etúd a ticha medzi nimi, politický kontext filmu, komorný príbeh malého chlapca na pokraji vzťahov a lásky.

Film 4:30 je naplnený meditáciou, tichým premýšľaním, až rozjímaním. Pomalé tempo filmu a doznievanie záberov je v paralele s prežívaním každodenných situácií, akéhosi smútku a nešťastí malého chlapca. Film je tichým bojom o nadviazanie vzťahu, ktorý sa vo chvíli náznaku zblíženia ruší a rozplýva do esencie večného momentu (scéna na schodoch - tiché dotyky a objímanie).

Film vyniká úlomkami z našich životov, ktoré nenudili, skôr poukázali a vystúpili do popredia, že to prežívame aj my. Aj keď trvajú večne, pocitovo sú rýchle a rozplývajú sa v závale našich životov - súkromných a pracovných. Zvyčajne si ich neuvedomujeme, ale ako náhle si ich všimneme pocítime ich trvanie, nudu a monotónnosť. Ale práve z takýchto momentov sa skladá deň/život a Royston Tan to vie.

Réžia: Royston Tan. Scenár: Royston Tan, Liam Yeo. Hudba: Vichaya Vatanasapt. Strih: Low Hwee-Ling. Hrajú: Xiao Li Yuan, Young-jun Kim a ďalší

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár