Kov sa taví a z fascinujúcej striebornej hmoty sa vytvorí ľudsky neľudská postava s brokovnicou, páliacou po rakúskom kulturistovi. Robert Patrick má svoju prácu rád.

Keď spacifikoval policajta, obliekol si jeho uniformu a v počítači vyhľadal adresu pestúnov Johna Connora, vyzeralo to na kladnú rolu. Predsa len, Arnold nastúpil na scénu stokrát drsnejšie, všetkým polámal nohy, ruky, hlavy a sny, pokradol oblečenie, motocykel, guľovnicu a aj tie posraté slnečné okuliare. Napriek tomu to bol práve ten štíhly, ako keby hral karty sa tváriaci Robert Patrick, kto bol zlý. Veľký Arnie sa riadne zapotil, kým ho dostal; Robert vyzeral podstatne slabšie, takmer cintľavo (v skutočnosti meria fajn 183 cm), ale James Cameron mu dal do vienka nezanedbateľnú vlastnosť – bol z tekutého olova. Terminátor 2: Deň zúčtovania (1991) sa stal sci-fi kultom, komerčným trhákom, revolučným filmom vo výrobe počítačových efektov a v neposlednom rade filmom, ktorý Patricka preslávil a zároveň mu zabránil byť aj niekým iným, než len „tým, čo hral T-1000“ (časom si z toho začal robiť srandu priamo vo filmoch, viď. hláška "Ten chlap je nezastaviteľný ako Terminátor" z akčného béčka s Johnom Cenom Mariňák). Raz darmo, obrovitého Schwarzeneggera prehadzoval stenami ako keby boli z papiera tak parádne, že sme mu to úplne uverili.

Pritom sa nedá povedať, že by sa prenikavo obnažujúcim pohľadom obdarený Robert nesnažil. Naopak, v nasledujúcich rokoch hral v rôznych filmoch rôznych žánrov a rôznych kvalít. Zásadný problém s jeho osobou teda nemal on sám, ale skôr my, diváci, ktorí sme sa rozhodli nechať si ho zafixovaného len ako zlého androida z budúcnosti a v iných rolách ho rešpektovať, ale nemilovať. Dnes Robert zostarol a už nemá šancu stať sa hviezdou. Napriek tomu dobrovoľne zostáva poctivým, skúseným a profesionálnym pracantom, ku ktorému máme nostalgický vzťah.

Aj keď vtedy hral takú sviňu.

Pritom prvý raz zďaleka nehral u kráľa Camerona; vo filmoch sme ho mohli predsa vídať už od polovice 80. rokov, z ktorých najviac zabodovala Smrtonosná pasca 2 Rennyho Harlina (1990), kde sa mihol ako jeden z mnohých teroristov, odbachnutých Bruceom Willisom. Určite si ho na vianočnom letisku všimnete a určite z neho nebudete paf. Bol to skôr komparz s dobrým na ježka účesom.

Musel prísť až Cameron, aby mu dal rolu robota, ktorý bol psychopatom napriek tomu, že ako stroj prakticky nemal právo prejavovať ľudské vlastnosti. Vynikajúcu rolu si symbolicky zopakoval(i) v drahej dvanásťminútovej 3-D atrakcii zábavného parku štúdia Universal s názvom T2 3-D: Battle Across Time (unikátne video z roku 1996 nájdete aj na YouTube, samozrejme naživo by to malo byť ešte lepšie). Hoci sa šepkalo, že bude mať cameo v štvorke (Terminator Salvation/2009), nestalo sa tak. Ako T-1000 sa však mihol ešte dva razy: najskôr v schwarzeneggerovke Posledný akčný hrdina (1993) a potom v komédii Waynov svet (1992).

"Sám za seba" však Robert vyhľadával (resp. mu nikto nič väčšie ani neponúkal) menšie filmy s nižšími rozpočtami, ktorým to najviac pristalo skôr na videokazetách, než v kine. Takým bolo sci-fi Oheň na nebesiach (1993), kde ho uniesli mimozemšťania (film bol v dobe premiéry pozoruhodný hlúpou reklamou „inšpirované skutočnými udalosťami“) a takým bol i jeho farmár, z ktorého tajomná kliatba urobí kanibala v solídnom horore o Poslednom vzdychu (1995).

Postupne sa Robert opatrne vracal do áčkarskej produkcie, ibaže už len do silných podporných rolí. Často filmy neskončili dobre, ale Patrick zakaždým odviedol svoj férový nadštandard, či už ako fúzatý násilnícky bývalý chlap Demi Mooreovej v otrasnom kvázi umeleckom prepadáku Striptíz (1996) či skorumpovaný policajt v hviezdne obsadenej (Sylvester Stallone, Robert De Niro, Harvey Keitel) ale až príliš „obyčajnej“ kriminálke Krajina policajtov z roku 1997. Z týchto nie práve najkvalitnejších snímok si ho do menších ale neprehliadnuteľných postavičiek preberali agresívni mladí režiséri, ktorí vyrastali na Terminátoroch, či už Robert Rodriguez (učiteľ telocviku a prvý infikovaný - Fakulta, Spy Kids, Od súmraku do úsvitu 2) alebo McG (Charlieho anjeli: Na plný plyn).

Nejeden raz sa stalo, že niektorí s ním boli takí spokojní, že si ho vybrali i do svojho nasledujúceho projektu; dobrák Stallone tým Patrickovi však skôr nechtiac uškodil, keď mu po nie práve najlepšej Krajine policajtov dohodil ďalšiu skôr zápornú (nedá sa povedať, že Robert hrá len hajzlov, ale idú mu najlepšie) rolu v ešte menej vydarenej (a pred premiérou producentmi drasticky zostrihanej) mysterióznej kriminálke D-Tox, kde duševne narušených policajtov uprostred snežnej „búrky storočia“ masakruje tajomný vrah. Naopak, dvojitá spolupráca s Joaquinom Phoenixom, ktorý mu mohol byť synom, vyšla oveľa lepšie; najskôr to bola požiarnická dráma Posádka 49 (2004) a potom Robert hral jeho prísneho otca v životopise o spevákovi Johnnymu Cashovi Walk the Line v roku 2005 (v réžii Jamesa Mangolda, ktorý ho režíroval už v matnej Krajine policajtov). Zaujímavosťou je, že hral otca nielen speváckej legende Cashovi, ale i otca inej speváckej legende (televízne Elvisove začiatky/2005).

Menej vydarené filmy ale boli stále lepšie, ako video béčka, ktorým sa z rôznych dôvodov časom postupne čoraz viac upisoval a ktorých názvy hovoria za veľa. Tajomstvo džungle, Taktický útok, Elitné komando, Mariňák. V lepšom prípade v nich hral po boku podobne smoliarskych béčkarov (Michael Rooker, Tom Berenger, William Forsythe).

Asi za najväčší kariérny postup od T2 môžeme pokladať nahradenie Davida Duchovného v kultovom seriáli „Akty X“, ale Robert ako agent FBI naskočil na palubu už v čase, kedy sledovanosť a popularita seriálu klesali a projekt bol v roku 2002 zakončený poslednou epizódou. A tak prijímal aspoň hosťovanie v iných mysterióznych seriáloch („Nezvestní“, „Hviezdna brána“).

Dnes je Robert (*5. 11. 1958, mesto Marietta/USA) pokojný. Teda, nie, že by bol niekedy rebel, ale dnes už by sme v jeho filmografii márne hľadali aspoň náznak toho, že sa snaží o kariéru. Nie. Vie, kde je jeho miesto, s pokorou prijíma malé úlohy po boku veľkých hviezd (Harrison Ford – Firewall) a začína sa kúpať v pokojných, civilnejších príbehoch (rozprávkovo ladený Most do krajiny Terabitha, vojnový epos Clinta Eastwooda Zástavy našich otcov). Plus naplno si užíva svoj kultový štatút, ktorý nemá nič spoločné s velikánmi ako je Arnold, ale skôr Bruce Campbell – veľké osobnosti menšinového fanúšika, ktorý zažíva pocit eufórie vždy, keď ich vidí čo i len sa mihnúť v dajakom strašnom filme. To je oveľa krajšie, ako tridsať miliónov v banke, hoci ani to nie je zlé. Robert Harmon Patrick je od roku 1990 ženatý s Barbarou a majú spolu dve deti. Bola/je to jeho prvá a zdá sa, že i posledná manželka. Filmov s ním máme našťastie oveľa viac.

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár